Môže sa objaviť v najstrašnejšej chvíli života. Ide o syndróm tretieho človeka
Fenomén známy ako syndróm tretieho človeka fascinuje vedcov aj laickú verejnosť. Mnohí ľudia, ktorí sa ocitli v bezprostrednej blízkosti smrti, pričom zažili extrémne situácie ohrozujúce život, hlásili zvláštny pocit prítomnosti niekoho ďalšieho. Tento „tretí človek” je často popisovaný ako anjel strážny, sprievodca alebo dokonca zosnulá blízka osoba, ktorá im poskytla silu a odvahu na prežitie. Otázka, prečo a ako k takýmto zážitkom dochádza, zostáva pre vedu stále záhadná.
Najznámejší príklad syndrómu tretieho človeka
Jedným z najznámejších prípadov je expedícia Ernesta Shackletona do Antarktídy v roku 1916. Po tom, čo ich loď uviazla v ľade a expedícia sa premenila na boj o prežitie, Shackleton a jeho druhovia Frank Worsley a Tom Crean sa rozhodli vydať sa na nebezpečnú cestu k najbližšej veľrybárskej stanici. Počas tejto drsnej cesty pocítili zvláštnu prítomnosť štvrtej osoby, ktorej existence im dodala silu pokračovať. Shackleton vo svojom denníku zapísal pocity, ktoré viedli k presvedčeniu, že na ceste nebol sám.
Opakované pričastie a príbehy z rôznych oblastí
Ľudia, ktorí sa dozvedeli o tomto fenoméne, začali zdieľať podobné skúsenosti z rôznych oblastí života. Vojaci, astronauti, horolezci a dokonca aj preživší z teroristických útokov sú často tými, ktorí tento jav zažili. V prípade prežitia vážnej situácie je táto prítomnosť niečo, čo môže pomôcť prekonať psychologické a fyzické prekážky. Mnohí z nich hlásia pocity útulnosti a povzbudenia v neľahkých chvíľach.
Psychológia a neurovedy v pozadí fenoménu
Čo sa s mozgom deje v týchto extrémnych situáciách? Niektoré teórie naznačujú, že emócie a psychológia sú kľúčovými faktormi. Napríklad, syndróm tretieho človeka môže byť spojený s emocionálnym smútením alebo silným očakávaním, že blízka osoba by mala byť prítomná. Naproti tomu, neurologické poruchy, ako Parkinsonova choroba, môžu viesť k halucináciám, ktoré sú v súvislosti s pocitmi prítomnosti.
Rôzne hypotézy vysvetľujúce syndróm
Teórie sa pohybujú od senzorickej deprivácie, cez extrémnu únavu až po evolučnú adaptáciu. Podľa psychologičky Lissy Johnsonovej je možné, že psychika vytvára obraz neexistujúceho pomocníka, keď je čelíme stresu, pretože naratív a emocionálny prežitok poskytujú silnejší pocit ako verbálna komunikácia.
Faktory, ktoré spájajú túto skúsenosť
Kým sa zdá, že mnohé z týchto zážitkov sa vyskytujú v extrémnych podmienkach, existujú aj jedinci, ktorí zažívajú „tretieho človeka” v pokojnejších, menej dramatických okolnostiach, ako sú smútenie po strate blízkeho.
Hoci presné mechanizmy syndrómu tretieho človeka zostávajú neobjasnené, bezpochyby dodáva tým, ktorí čelili krízam, pocit, že nie sú sami. Tieto prípady sú svedectvom odolnosti a ducha, ktorý v sebe nosíme, aj v tých najťažších chvíľach života.
