Štátu chýba empatia k chorým
Bývalá riaditeľka Nadácie Detského kardiocentra Mária Kadlečíková takmer tridsať rokov pomáhala deťom s chorobami srdca. Hovorí, že ak človek nie je empatický, nemôže sa venovať takej náročnej problematike, ako je zdravotníctvo. K túžbe pomáhať ju priviedla smrť desaťročného syna jej priateľov, ktorý zomrel len pár mesiacov po diagnostikovaní ochorenia srdca.
„Prišla som tam dobrovoľne, keď našim priateľom zomrel desaťročný syn. Vôbec nevedeli, že má choré srdce. Považovala som to za príšerne nespravodlivé,“ opisuje Kadlečíková. So svojou energiou sa vybrala do Detského kardiocentra za profesorom Jozefom Mašurom. „Povedala som mu: Pán profesor, chcem pomáhať.“
Nadácia Detského kardiocentra vznikla rok po založení kardiocentra v roku 1992. Jej cieľom bolo zlepšiť podmienky pre pacientov a ich rodiny. „Spočiatku sme zháňali úplne základné veci – mikrovlnku, ohrievač na fľaše či cumlíky. Neskôr sme zabezpečovali polohovacie postele, klimatizáciu či nové okná na oddelenie JIS,“ hovorí Kadlečíková.
Deti s chorým srdcom podľa nej kedysi nemali bežný život. „Nesmeli sa namáhať a mnohé z nich sa dokonca niekedy báli aj zasmiať. V živote, v ktorom očakávali bolesť, dostali vďaka návštevám známych osobností aj radosť,“ spomína. Do nemocnice chodili deti potešiť Stano Radič, Jaro Filip či Katka Hasprová.
Postupne nadácia ponúkala komplexnú starostlivosť. „Záujem. To je to, čo rodiny najviac potrebujú. Začali sme pracovať so špeciálnymi pedagógmi, ktorí chodili priamo do rodín. Rodinám to veľmi pomáha,“ vysvetľuje Kadlečíková. Deti sa vzdelávajú priamo v nemocnici a nadácia využívala aj takzvaných Avatarov – roboty, ktoré umožňujú dieťaťu zapojiť sa do vyučovania v triede so spolužiakmi.
Kadlečíková je kritická k stavu slovenského zdravotníctva. „Všetci to hovoria a ja, žiaľbohu, nemám iný názor: ide to dolu vodou. Tak, ako sme v minulosti suplovali zdravotníctvo my, neziskové organizácie, tak to robíme aj teraz. Nič sa nehýbe,“ tvrdí. „Štátu chýba empatia k chorým a k ich blízkym, ktorí sa o nich starajú. A to je základ.“
Za tie roky jej k srdcu prirástol pacient Tinko. „Spoznala som ho, keď mal tri týždne. Prešiel si veľmi ťažkou cestou, nielen čo sa týka zdravia, ale aj života, lebo jeho mama dostala onkologické ochorenie a zomrela.“ Aj vďaka svojej profesii psychologičky sa Kadlečíková dokázala vyrovnávať s utrpením. „S ľudským utrpením sa jednoducho nedá vyrovnať,“ dodáva.
Od apríla pôsobí v novom projekte Pošta na sny, ktorý plní sny ľuďom, ktorým život nedoprial možnosti na ich splnenie. „Našim poslaním je ľudí vyzvať, aby neprestali snívať, aby žili život splnených túžob a snov,“ uzatvára Kadlečíková.
