Čo musí Robert Fico urobiť, aby sa vyhol nepredstaviteľnému scenáru
Premiér musí všetku svoju pozornosť sústrediť na rozpočet. No zaistiť si podporu autonómneho Tomáša Tarabu je tá najmenšia starosť. Viac by ho mal trápiť Ústavný súd. Keď sa problém nevyrieši hneď, kým sa ešte dá zvládnuť, zvyčajne vám prerastie cez hlavu. A ak nie, máte celkom slušnú šancu, že sa aspoň strápnite.
Tento komentár mal byť pôvodne iba o najzbytočnejšej telenovele, na ktorú sa premenila výmena ministra životného prostredia Tomáša Tarabu. Za dva týždne čakania sa môže stať čokoľvek. Aj sa čokoľvek skomplikovať.
Robert Fico za ním pred týždňom žialil tak, ako keby mal Andrejovi Dankovi obetovať svojho jediného syna. Niektorí komentátori verejného diania už tvrdia, že Taraba najlepšie spĺňa Ficovu predstavu o jeho nástupcovi. Minister zas označil svojho možného nástupcu Filipa Kuffu za „závadovú osobu“ a Kuffa najnovšie tvrdí, že ho premiér od funkcie odhováral a vlastne tomu celému nerozumie.
Problém pre Danka, nie pre Fica
Chápeme, prečo všetci zrazu v Tarabovi vidia kľúčovú postavu jesene. Budúci bývalý minister trúsi reči o tom, že po jeho návrate do parlamentu bude mať koalícia fakticky 77 hlasov, ale reálne ich bude ešte menej, či o tom, že nebude mať problém hlasovať proti zákonom, „ktoré nebudú dávať zmysel“.
Premiér bude jeho hlas momentálne potrebovať najmä na rozpočet, no ak Fico už úplne nerezignoval na domácu politiku, buď má jeho podporu už zaistenú, alebo si ju zaistí do 30. septembra, keď má prezident Peter Pellegrini Tarabu odvolať. Neočakávame, že by sa musel uchyľovať ku krajným riešeniam, ako je spájanie hlasovania o rozpočte a o dôvere vláde.
Ani premiér nechce riskovať
Taraba sa musí správať racionálne. Nestabilné parlamentné počty môžu byť, paradoxne, pri rozpočte Ficovým najmenším problémom. Predseda vlády musí také komplikácie vyriešiť, aj keby ho pomery v koalícii neskonalo otravovali. Ak by rozpočet nedajbože neprešiel, rovnalo by sa to vyhláseniu nedôvery jeho vláde aj bez toho, aby o tom dal hlasovať.
Momentálne však nie je isté ani to, či budú Taraba a spol. môcť vôbec zdvihnúť ruky za návrh, ktorý do Národnej rady pošle vláda. Predseda poslaneckého klubu Smeru Ján Richter má pravdu, že vyrovnaný rozpočet je formalita. No má smolu, že je to formalita predpísaná ústavným zákonom.
Ak predpokladáme, že vláda necúvne a predloží deficitný rozpočet a opozícia necúvne a napadne ho ako protiústavný, dôležité bude, aby ho Ústavný súd neškrtol a neuvrhol krajinu vo volebnom roku do rozpočtového provizória. Richter tvrdí, že si ho nevedia ani predstaviť. Sme si istí, že do takéhoto rizika premiér ani nikto ísť nechce. Azda ani Ústavný súd. No je zodpovednosťou Fica netlačiť ho do toho.
Vládny vlk sýty, ústavná ovca celá
Ústavný súd by tým z vlády sňal politickú zodpovednosť za predloženie nereálneho rozpočtu. Navyše, poznáme zdržanlivosť súčasných košických sudcov pri zasahovaní do právomocí Národnej rady. Keď posudzovali súlad rozpočtu na rok 2025 s ústavou, uviedli, že si uvedomujú riziko „judicializácie rozhodovania o ekonomických a politických otázkach“.
V tom istom judikáte výslovne konštatovali, že Ústavný súd nemôže posudzovať „reálnosť ekonomických aspektov štátneho rozpočtu“. Veríme, že by poslancom aj tentoraz vytvorili dostatočný priestor, aby schválili deficitný rozpočet, s ktorým bude koalícia spokojná.
Neriešiteľný Ficov problém
Aj tretí problém, ktorý nechal zájsť priďaleko, súvisí s rozpočtom. Už sme tu mali politickú stránku, teda rozkladajúcu sa koalíciu a kľúčový hlas Tomáša Tarabu. Právnou stránkou je pravdepodobný zásah Ústavného súdu, a tak zostáva už len ekonomický aspekt. Tým je ďalšia telenovela, tentoraz okolo transakčnej dane.
Raz bola nezrušiteľná, potom vydal premiér príkaz na jej zrušenie a ešte sa nám vysmial, že očakáva nebývalý ekonomický rast, a teraz sa zas rušiť nebude, lebo výpadok príjmov nemajú čím vykryť. Toto sme mysleli, keď sme v úvode napísali, že ak problémy dlho neriešite, hrozí, že sa strápnite.
