Bezpečnostný analytik: Prvá rada pri útoku je útek
Na základnej škole v Staškove na Kysuciach útočil 13-ročný žiak, ktorý zabil jednu učiteľku a ťažko zranil svoju spolužiačku. Druhá učiteľka je v nemocnici v stabilizovanom stave. Motív útočníka zatiaľ nie je známy. Čin sa zaradil medzi sériu školských tragédií, ktoré ešte pred desiatimi rokmi boli na Slovensku nepredstaviteľné.
Štát po poslednom útoku na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi, pri ktorom zomrela študentka a zástupkyňa riaditeľky, sľuboval zmeny. Tie však neprišli. Bezpečnostný analytik a odborník na bezpečnosť škôl Martin Královič z konzultačnej agentúry SafetyCrew hovorí, že je dôležité, aby téma bezpečnosti škôl nebola otázkou len krátko po útoku. Podľa neho by sa na nej malo pracovať systematicky.
Královič tvrdí, že ak v systéme niečo nechýba, sú to kamery. Tie navrhoval Matúš Šutaj Eštok ešte po útoku v Spišskej Starej Vsi, no dodnes sú len na niekoľkých školách. Tie ich však podľa Královiča ani nepotrebujú.
„Chýbajú nám oveľa dôležitejšie veci. Kamery sú možno vizuálne pekné, som si však takmer istý, že aj keby ich škola v Staškove mala, k útoku by aj tak prišlo,“ hovorí.
Na otázku, či sú slovenské školy bezpečné, Královič odpovedá, že bezpečnostná situácia na Slovensku je v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie nadpriemerne dobrá. Ukazujú to štatistiky, hodnotenia aj porovnania kriminality. Zároveň však upozorňuje, že v ochrane mäkkých cieľov Slovensko zaostáva za Českou republikou, ktorá túto tému rieši už viac ako desať rokov.
Podľa Královiča sa na Slovensku pravidelne opakuje rovnaký vzorec. Téma bezpečnosti na školách rezonuje u ministra vnútra a školstva týždeň či dva. Potom sa prejde do štandardného režimu, počas ktorého sa len povie, že niečo spravili, rozdali návody a usporiadali vzdelávanie. „Naozaj neviem, čo sa ešte musí stať, aby sa tu začalo niečo robiť systémovo,“ hovorí.
Kamery s umelou inteligenciou podľa neho školám nechýbajú, lebo ich nepotrebujú. „Kamery nie sú riešenie. Diskusia sa veľmi zúžila len na detektory kovov, kamery či policajtov,“ tvrdí.
Myšlienku školských policajtov považuje v princípe za dobrú, prax však ukazuje nedostatky. Prítomnosť polície má byť na školách konkrétnou osobou, nemôže to byť len anonymná linka 158. „Keď voláte 158, už býva príliš neskoro,“ upozorňuje. Momentálne túto prácu robia už existujúci policajti v poddimenzovanom zbore.
Školám by podľa Královiča reálne pomohli dve základné kategórie vecí. Najdôležitejšou je prevencia a pripravenosť. Pedagogický aj nepedagogický personál často nie je pripravený ani vzdelaný v tom, aké znaky radikalizácie či zmeny správania má u žiakov sledovať. Druhou vecou je, že školy nemajú vytvorené a vzájomne dohodnuté postupy, ako ďalej pokračovať, chýbajú intervenčné skupiny.
Ako identifikovať potenciálne nebezpečného žiaka? Prvým signalizačným znakom je podľa Královiča zmena správania. Ak žiak, ktorý bol doteraz extrovertný, komunikatívny a dobre sa učil, sa zrazu utiahne, vykazuje známky agresie voči pedagógom či spolužiakom, spozornel by. Najmä ak sa začne zaujímať o zbrane, násilie, videá s násilným obsahom či týraním zvierat, o zahraničné militantné alebo teroristické organizácie a začne o tom komunikovať na sociálnych sieťach či v kolektíve.
„Neznamená to však, že je to automaticky potenciálny útočník. Je to niekto, kto si zaslúži väčšiu pozornosť a pomoc, vyžaduje záujem zodpovedných aktérov a zásah,“ dodáva.
Na otázku, či by sa na Slovensku mali zaviesť bezpečnostné cvičenia pre deti, Královič odpovedá, že áno, zároveň to však má byť vhodné a proporčné ich veku. Cieľovou skupinou vzdelávania má byť v prvom rade pedagogický a nepedagogický zbor, keďže budú lídrami reakcie na danú situáciu.
V prípade útoku na škole platí základné pravidlo „uteč, skry sa, bojuj“. „Ak mám možnosť utiecť, opustiť budovu a vyjsť von na parkovisko, do parku či cez cestu niekam ďalej, bude to všeobecne oveľa bezpečnejšie. Jednoducho ujsť čo najďalej od toho človeka,“ hovorí Královič.
Až keď sa nedá utekať vzhľadom na architektúru školy, polohu človeka či polohu útočníka, nezostáva iná možnosť, než sa skryť a zabarikádovať. Až potom nastupuje tretia fáza – boj, ktorá je holým bojom o prežitie.
Královič upozorňuje aj na mediálnu komunikáciu o útočníkoch. Po medializovaných útokoch sa občas objavuje takzvaný copycat efekt alebo napodobňovanie. Platí základná mediálna poučka nevenovať príliš veľa priestoru útočníkovi a už vôbec nemedializovať jeho názory, presvedčenia či manifesty. Skôr treba venovať vhodný, úctivý a veľký priestor obetiam.
Veľká časť celého problému podľa Královiča spočíva v prevencii – v samotnom útočníkovi a v systéme bezpečnosti, ktorý zabezpečí, že potenciálny útočník sa nestane reálnym. „Nenazýval by som to len systémom bezpečnosti, skôr záchranným kruhom v téme duševného zdravia a prevencie radikalizácie mladých ľudí. Podľa mňa je to alfa a omega,“ uzatvára.
