Dcére klesá IQ. Kedy sa to zastaví, lekári nevedia. Na inakosť vôbec nie sme pripravení
Hannka má dnes trinásť rokov a po úspešných operáciách srdca sa snaží bojovať s chýbajúcou inklúziou a slovenským systémom. Jej matka, Katarína Feketeová, si od malička uvedomovala, aké ťažké osudy deti s vrodenými chybami srdca prežívajú. Počas tehotenstva sa jej lekár počas ultrazvuku dozvedel, že Hannka má Fallotovú tetralógiu, čo bola náročná diagnóza.
Katarína si pamätala, že deti s takouto diagnózou majú len malú šancu prežiť do prvého roku života. V roku 2012 však pokročilá medicína umožnila operáciu, po ktorej však lekári objavili aj iné komplikácie, ako poškodenú imunitu a vzácny syndróm, ktorý ovplyvnil Hannkino IQ.
Hannka prešla množstvom vyšetrení, pričom sa prognózy lekárov ukazovali ako veľmi nepriaznivé. Mnohí zásadne neverili, že bude môcť navštevovať normálnu školu, čo pre Katarínu predstavovalo obrovský psychický tlak. Cítila sa bezradne a stratu nádeje sa snažila kompenzovať vo vzdelávaní svojej dcéry.
Katarína sa rozhodla registráciu na Univerzitu Komenského pre špeciálnu pedagogiku, čím sa snažila vybudovať lepšiu budúcnosť pre svoju dcéru. Jej snaha a odhodlanie bolo jasne viditeľné, pretože s manželom makali, aby vytvorili bezpečné zázemie pre Hannku a jej súrodencov.
Kde sa Hannka ocitla v prostredí bežnej školy, prežívala radosť z učenia sa, avšak cez čas sa jej situácia zhoršila. Zrazu sa stala iná v porovnaní so svojimi rovesníkmi, čo dalo vzniknúť šikanovaniu a psychickému tlaku. Katarína vnímala, že školský systém nie je pripravený na inakosť a chýbajú mu nástroje na podporu detí s handicapom.
Hannka v súčasnosti navštevuje špeciálnu školu, kde je šťastná, ale situácia sa zhoršila aj z pohľadu jej IQ, ktoré s vekom klesá. Monitorovanie inteligencie ukázalo, že jej výsledky postupne poklesli na 65 bodov, čo dramaticky zmenilo smerovanie jej vzdelávania. Napriek tomu, rodina sa snaží podporovať Hannku, aby sa stala samostatnou a udržateľnou.
Rodičia sa stretávajú s komplikovanými procedúrami a administratívou, pričom sa im systém snaží brániť v získavaní potrebných benefitov pre Hannku. Dieťa, ktoré každý deň podstupuje množstvo vyšetrení, je vnímané ako menej postihnuté z pohľadu úrady, čím sa rodičia cítia bezradne a frustrovane. Hoci sú cez ťažké obdobia, základným prianím Kataríny je, aby sa jej dcéra mohla postarať o seba a byť pre spoločnosť užitočná.
Našťastie, účasť na rehabilitačných táboroch a podpora Nadácie Detského kardiocentra pomáhajú Hannke nájsť si priateľov a pocit prijatia. V rodine stále prevláda nádej, že sa situácia zlepší a ich dcéra bude môcť v budúcnosti žiť plnohodnotný život, dalšie výzvy sú však pre nich každodennou realitou.