Kristína Tormová: Zastepovala by SOM si na hrobe
Prinášame ďalší diel blogu Kristíny Tormovej, ktorý pravidelne vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk.
Autorka píše o období Dušičiek a o tom, ako sa z návštevy hrobov často stáva rodinná povinnosť sprevádzaná stresom. Spomína, že výraz „ideme na hroby“ v nej odmala vyvolával predstavu ľudí, ktorí po hroboch chodia. Kedysi sa venovala stepu a práve hladká plocha hrobu jej pripomínala príležitosť zastepovať si.
Opisuje atmosféru návštev cintorína: konflikty o odchod z domu, problém zaparkovať, hnev nad cenami chryzantém, sklamanie z toho, že sa potom nejde do cukrárne na koláčik. Priznáva, že ako dieťa sa bála predstáv o tom, čo je pod veľkým kameňom, a najzaujímavejší jej bol vosk zo sviečok, z ktorého šúlala malé postavičky.
Pripomína, že jej babičkine pozostatky majú formu popola, a zamýšľa sa nad tým, prečo si ľudia mýlia tradície a povinnosti s láskou. Kritizuje vety ako „babička by bola sklamaná“ či „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“, ktoré podľa nej patria k citovému vydieraniu v rodinách.
Spomína rodinnú tradíciu gaštanového pyré so šľahačkou, ktoré nemá rada, no vždy si kúsok dala, aby ostatní neboli sklamaní. Píše, že smrť patrí medzi jej obľúbené témy práve preto, že bola taká neobľúbená, a že smútok blízkych má svoje miesto.
Autorka uvádza, že na hroby na Dušičky nechodí, no zájde tam hocikedy, keď tam nikto nie je. S blízkymi sa podľa nej stretáva cez miesta, vône, chute a príbehy. Spomína kamaráta, ktorého popol vysypala do Seiny, aj staré mamy, ktoré sa báli smrti.
Na záver píše, že jej rodina vie, že ju majú po smrti rozsypať na lúku. Ak by bola pochovaná v hrobe, žiada, aby si zadovážili stepky a prišli si nad ňou zastepovať. Nechce byť povinnosťou ani stresujúcou spomienkou. Dnes zapália veľa sviečok, lebo sa ich deti radi hrajú s roztopeným voskom, a budú sa rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú.
