Herečka Oľhová: November ’89 bol výbuch radosti. Dnes vidím letargiu a generáciu, ktorá neznáša kritiku
Uznávaná slovenská herečka Jana Oľhová v rozhovore reflektuje odkaz Nežnej revolúcie a porovnáva vtedajšie nadšenie s dnešnou rastúcou apatiou v spoločnosti. Na 17. november 1989 spomína s radosťou, keď v snehovej víchrici s tromi malými deťmi na sánkach mierila na martinské námestie.
Najnovšie ju verejnosť bude môcť vidieť v divadelnej inscenácii November od amerického autora Davida Mameta. Táto absurdná a mimoriadne vtipná hra reflektuje zákulisie Bieleho domu a ukazuje, k akým nezmyselným krokom sa dokáže uchýliť úradujúci americký prezident, len aby pred blížiacimi sa voľbami zachránil svoje klesajúce preferencie. Podľa herečky sa pri pohľade na množstvo aktuálnych politických a spoločenských tém v texte zdá, že ju David Mamet písal akoby pre dnešok.
Spomienky na november 1989
Oľhová uviedla, že 17. novembra 1989 bola v Martine, keďže tam rok predtým nastúpila do angažmánu do divadla. Mala vtedy tri malé deti a v snehu a fujavici išla so sánkami na námestie. Tam bola z dosák zbitá tribúna, z ktorej Milka Vášáryová s Emilom Horváthom do víchrice vykrikovali: „Martinčania, vydržte!“, pretože im vypli mikrofóny.
Na otázku, či cítila, že môže prísť zmena, odpovedala, že sa veľmi tešila a bola presvedčená, že je to výbuch radosti. V menších mestách to podľa nej nebolo ľahké ani jednoznačné, aj v samotnom divadle boli ľudia, ktorí sa báli. Ako matka s tromi deťmi bola podľa vlastných slov úplne nadšená.
Sloboda v martinskom divadle
V meste ako Martin si v divadle podľa Oľhovej mohli dovoliť v podstate to, čo chceli. Zdôraznila, že v malých mestách necítili taký tlak moci ako možno v hlavnom meste. Prepašovali sa aj hry, o ktorých sa ani nesnívalo, či už to bol Prelet nad kukučím hniezdom alebo Andrejevov Život človeka. Dodnes podľa nej nerozumie, ako sa to v martinskom divadle mohlo podariť.
Mladá generácia a odkaz revolúcie
Oľhová sa nedávno o novembri 1989 rozprávala so študentmi. Problém vidí v tom, že niečo také silné nezažili. Nevie im podľa vlastných slov vysvetliť, že by sa mali pokúsiť byť účastní takého niečoho, lebo vidí zvláštnu apatiu nielen u mladých ľudí, ale všeobecne. Namiesto toho, aby sa námestia plnili viac a viac, je na protestoch podľa nej ľudí menej a menej.
Mladú generáciu vníma ako oveľa krehkejšiu, než bola tá jej. Ťažko podľa nej prijímajú priamu kritiku, ktorá ich zvláštne rozloží, a zároveň sa ťažšie orientuje. Pripomenula, že jej generácia mala jedného jednoznačného spoločného nepriateľa, kým teraz je spoločnosť polarizovaná na viacerých frontoch.
Stane sa podľa nej aj to, že niekto pochybuje o konci druhej svetovej vojny alebo nevie, čo bolo 17. novembra. Má pocit, že sa o tom stále nehovorí otvorene, podobne ako sa u nás dlho nehovorilo o roku 1968. Možno je to podľa nej chyba v školách, pokiaľ deti nemajú informácie z rodiny.
Odpor a protesty
Oľhová spomenula protesty v Španielsku a vo Francúzsku, kde mladí ľudia poukazujú na vysoké ceny bývania. Vo Francúzsku ju udivuje, že to prerastá až do vandalizmu. U nás by sa podľa nej niečo podobné vôbec neudialo a na Slovensku podľa nej nie sme schopní prísť ani na pokojný protest.
Na otázku, či stráca nádej v budúcnosť Slovenska, odpovedala, že nádej umiera posledná, ale má obavy. Dúfa, že keď budú voľby, tento národ sa zobudí a prejaví.
Inscenácia November
Oľhová upozornila, že názov November je mätúci, lebo si ľudia môžu myslieť, že súvisí so 17. novembrom. Ide o hru amerického spisovateľa Davida Mameta o voľbe amerického prezidenta v Bielom dome, o strate preferencií a o tom, čo všetko je prezident schopný urobiť, aby voľby vyhral. Hru uvádzali v Divadle Aréna pred 15 rokmi a teraz prichádza v novom obsadení.
Podľa Oľhovej je dôležité hrať takúto hru pred voľbami. Nevidí za tým provokáciu, nech sa podľa nej ľudia zabavia na tom, čo všetko sú politici pred voľbami schopní robiť. Hra je podľa nej napísaná tak dobre, že nebolo treba nič upravovať na slovenské pomery.
Tvrdeniu, že herci majú byť apolitickí, Oľhová nerozumie. Politika podľa nej zasahuje do každodenného života a herci by sa k nej mali vyjadrovať ešte viac. Zdôraznila, že úlohou divadla je reflektovať to, čo sa deje v spoločnosti, čiže aj politiku.
Bratislavské divadlo a Činohra SND
Oľhová uviedla na pravú mieru, že Bratislavské divadlo nevzniklo ako útočisko pre členov SND, kde by si chodili zahrať, aby sa mohli slobodne vyjadrovať. Je to podľa nej novovytvorené divadlo a nepáči sa jej, keď sa objavujú titulky, že situácia v SND je taká zlá, že herci musia hrať niekde v Lamači. Hranie v tomto divadle označila za svoj voľný čas.
Na otázku o momentálnej nálade v Činohre SND odpovedala, že o tom hovoriť nebude, pretože by to bolo na samostatný hodinový rozhovor. Potvrdila, že sa zapojila do iniciatívy Činohra SND Slobodne. Na otázku, či sa v SND cíti slobodne, odpovedala, že málokto sa tam cíti slobodne.
