Odniesť K telesnej inakosti: príbeh Katky, mamky dvoch detí
Skúsenosť Kataríny Tučníkovej, matky dvoch detí, je výnimočná. Narodenie s genetickým ochorením, ktorým sa zaoberá iba jeden človek z milióna, ovplyvnilo nielen jej telo, ale aj psychológiu. „Bola som fascinujúca rarita, ale veľakrát som nad svojím ochorením len mávla rukou,” hovorí Katka.
Skoré detstvo prežila v Považskej Bystrici bez povšimnutia na svoje inakosti. Až keď sa ako prváčka stretla s posmechom svojich spolužiakov, začala sa zaoberať svojou anatomickou odlišnosťou. „Prečo máš také čelo?” spýtal sa menovite starší chlapec. Jej zrkadlový odraz sa náhle zmenil na niečo, na čo sa nedokázala pozerať bez rozpakov. Odtiaľ to šlo len dolu kopcom – začala sa zaoberať medicínskou správou z detstva, kde sa neustále opakovali slová „kleidokraniálna dysplázia“.
Odborníci a ich nezáujem
Cesta jej detstva nebola jednoduchá. Katka hovorí, že ľudia s diagnózou, ako má ona, ostávajú často na okraji záujmu lekárov, pretože sa s takými ochoreniami stretávajú len zriedka. „Mali sme tu len dva papiere z lekárskej správy a internet bol pre mňa neznámou. Zostala som s pocitom, že nikto sa láskyplne nepostará o moju inakosť,” dodáva. Keď sa raz stretla s odborníkmi, zistila, že mnohí z nich nemali záujem.” Liečba sa za tie roky nikam neposunula,” konštatuje s rozhorčením.
Prijatie a sebaúcta
Prešla dlhú cestu od neprijatia k prijatiu. „Rodičia nikdy nehovorili o mojej diagnóze nahlas. Vynútila som si, aby som sa s tým vyrovnala sama. Týmto prístupom som vybudovala svoj „bojový“ mód,” spomína na svoje detstvo. K odhodlaniu pomohla aj jej dávna materská úloha. „Už ako mama som sa naučila, že важ návrh byť silná, nielen pre seba, ale aj pre deti,” hovorí s hrdosťou.
V ľudskej koži: dostávať otázky a nepríjemnosti
Dnes je Katka aktívna na sociálnych sieťach, kde otvorene hovorí o svojej skúsenosti a o tom, aké to bolo vyrastanie s ochorením, ktoré ju odlišuje od ostatných. „Sociálne siete môžu byť náročné. Našla som tam podporu, ale aj posmechy,” dodáva, pričom kladie dôraz na to, že pre ňu je dôležité, aby ju okolie videlo ako celého človeka, nie len ako niekoho so zdravotným problémom. „Sme ľudia, nie diagnózy,” hovorí a dodáva: „Každý z nás má svoj príbeh, a ten sa nehodí upraviť len na základe jedného aspektu.”
