Atentát na Heydricha: Mýty a fakty o operácii Anthropoid
Približne 5 000 popravených a zavraždených. To je číslo, ktoré sa spája s následným krvavým terorom po likvidácii nacistického kata Reinharda Heydricha. Otázka, či atentát stál za vyhladenie Lidíc či Ležákov, zostáva jednou z najťažších morálnych dilem moderných dejín. Historik Martin Posch, autor knihy o Jozefovi Gabčíkovi, však tvrdí, že bez atentátu by sa zrejme celé Česko premenilo na jedny veľké Ležáky a Lidice.
Podľa Poscha bol Heydrich nielen zastupujúcim ríšskym protektorom, ale predovšetkým pravou rukou Heinricha Himmlera, šéfom RSHA a hlavným architektom holokaustu z konferencie vo Wannsee. Mal plán na povojnové vyvraždenie, germanizáciu, sterilizáciu a zotročenie českého národa. Atentát tak podľa historika jednoznačne stál za to.
Gabčík nebol typom poslušného vojaka
Jozef Gabčík bol vojak z povolania, ktorý neprijal rozbitie Československa na konci 30. rokov a rozhodol sa bojovať za jeho obnovu. Prešiel cez Poľsko aj Francúzsko, kde sa aktívne zúčastnil bojov. Napriek tomu, že v lete 1940 po porážke Francúzska mohol zbraň zložiť, rozhodol sa odísť do Veľkej Británie.
Posch zdôrazňuje, že Gabčík nebol čiernobielym hrdinom na podstavci. Bol to búrlivák, ktorý nebol typom poslušného vojaka. Na špeciálnu operáciu podľa historika nemôžete poslať vojaka, ktorý len počúva rozkazy. Potrebujete samostatného, kreatívneho človeka schopného pohotovo reagovať na situáciu. V knihe sú spomienky ľudí, ktorí Gabčíka osobne nemali radi, no bezvýhradne oceňovali jeho vojenské kvality.
Zrada Karla Čurdu a tlak Gestapa
Karel Čurda bol mužom, s ktorým sa Gabčík v osudný večer pred odchodom zabával a pil v krčme. Historik vníma Čurdu chronologicky – do júna 1942 konal ako vojak. Jeho zrada bola výsledkom neľudského psychologického tlaku Gestapa, ktoré sa po atentáte vyhrážalo vyvraždením celých rodín všetkých, ktorí neposkytnú informácie.
Riskovať vlastný život je jedna vec, no vystaviť smrti svoje najbližšie príbuzenstvo je obrovský tlak, pod ktorým sa Čurda zlomil. Posch však tým neobhajuje jeho neskoršiu aktívnu činnosť konfidenta Gestapa.
Lidice nemali na Anthropoid žiadne prepojenie
Vyhladenie Lidíc a Ležákov je brutálny zločin. Nacisti zrovnali dedinu so zemou, prekopali koryto potoka, vykopali cintorín a deti zavraždili vo vyhladzovacom tábore Chełmno. Lidice nemali na Anthropoid žiadne prepojenie – Gestapo tápalo a potrebovalo demonštrovať odstrašujúci čin.
Zastrašovanie však vyvolalo vo svete opačný efekt – v USA pomenovávali dievčatá menom Lidice a v Británii vzniklo hnutie Lidice shall live. Je paradoxné, že kým vo svete to zdvihlo vlnu solidarity, u nás musíme ešte aj dnes vysvetľovať, že zodpovednosť nesie nacistický režim, a nie prezident Edvard Beneš či domáci odboj.
Náhoda hrala v dejinách obrovskú úlohu
Samotný atentát z 27. mája 1942 ukazuje, že v dejinách hrá obrovskú úlohu náhoda. Heydricha nezabil samopal Sten ani samotný výbuch, ale infekcia zo znečisteného čalúnenia sedadla a fakt, že vtedy nebol dostupný penicilín. Keď sa Gabčíkovi zasekol samopal, Kubiš hodil upravenú nálož.
Náhody sprevádzali Anthropoid od začiatku – kvôli chybe navigácie ich pri takzvanom blindrope vysadili pri Nehvizdoch namiesto Plzne, no dokázali sa okamžite napojiť na odboj. Posch tiež vyvracia mediálne špekulácie o treťom mužovi na mieste atentátu. Išlo o vymyslený mýtus Ladislava Vaňka z povojnového obdobia. Na mieste boli len Jozef Gabčík a Ján Kubiš.
Odkaz pre dnešok
Odstránenie Heydricha a následný teror definitívne vychýlili pomyselné váhy. Veľká Británia aj Francúzsko v lete 1942 oficiálne odvolali svoje podpisy pod Mníchovskou dohodou a garantovali obnovu Československa v predmníchovských hraniciach. Nešlo teda o žiadne neodôvodnené chlapáctvo.
Kľúčovým odkazom Jozefa Gabčíka a celého protinacistického odboja pre dnešnú dobu, keď v Európe opäť vidíme vojnový konflikt, je podľa historika jasný: Za slobodu treba bojovať. A treba za ňu bojovať vtedy, kým ešte nemusíme kopať zákopy, lebo potom sú obete neporovnateľne vyššie. Nič nie je zadarmo.
