Nákupy pri ruinách: Ako ruský útok spustošil slávne kyjevské trhovisko
Keď vyjdete zo stanice kyjevského metra Lukianivska na povrch, prvé, čo uvidíte a zacítite, sú zničené budovy a zápach spáleniny. Takisto zbadáte, že naďalej pokračujú práce na odstraňovaní trosiek nákupného centra Kvadrat, ktorý 24. mája zničil ruský útok spolu s priľahlým trhoviskom.
Kedysi bolo jedným z najväčších trhovísk s potravinami v Kyjeve. Teraz vyzerá ako provizórny pouličný trh. Napriek tomu, že bol zničený priamym zásahom ruskej rakety a následným apokalyptickým požiarom, dodnes funguje v blízkosti vlastných ruín.
Na policiach provizórnych obchodíkov je vyložená široká škála produktov: od zeleniny a ovocia až po syr a mäso. Bez ohľadu na okolnosti sa ľudia naďalej rozprávajú o každodenných a štandardných veciach – odkiaľ zelenina pochádza, ako ide predaj a čo sa s kým stalo.
Tento obraz ostro kontrastuje s pôvodným trhom za plotom. Zostal z neho už len zuhoľnatený a hrdzavý kov, rozbitý riad, opustené obchodné váhy, obhoretá elektronika, popol a úplná skaza.
Unavení neustálymi otázkami
Stojac v rade pred stánkom s mliečnymi výrobkami som si všimol zhovorčivú a veselú predavačku. Jej nálada sa rázne zmenila, keď som sa predstavil ako novinár a začal sa zvedavo vypytovať na trh a na jej život. Ihneď ma stopla. „Nebudem odpovedať. Nechcem. Už nás tieto otázky nebavia!“ povedala ráznym hlasom. „Vedenie nám zakázalo o tom hovoriť a šíriť akékoľvek informácie. Ak chcete, choďte za nimi,“ doplnil muž stojaci vedľa nej.
Po otázke, kde presne sa vedenie nachádza, začala ma navigovať, ako sa tam dostanem. Predavačka z mäsiarstva ku mne nakoniec zavolala nové vedenie. Ukázalo sa, že žiadny zákaz hovoriť s novinármi neexistuje. Aj to, že administratívu tvorili iba dve ženy – Natalija, hlavná manažérka, a Žanna, jej asistentka. Na týchto pozíciách boli iba tri mesiace. Ochotne odpovedali, prečo sa trhovníci zdráhajú hovoriť.
„Už sem prišlo veľa žurnalistov a reportérov s rôznymi otázkami a my sme už morálne unavení. Preto ľudia vôbec nechcú odpovedať. Je nepravdepodobné, že by sa s vami niekto rozprával, ale môžete to skúsiť,“ vysvetľovali mi.
Práca v nových reáliách
Na trh stále prichádza mnoho zákazníkov, no počas mojej augustovej návštevy bolo očividné, že ich je oveľa menej ako kedysi. Natalija mi vysvetlila, že ľudia chodia na trhovisko z prostého dôvodu – kde inde by nakupovali? Široko-ďaleko nie je väčší obchod. Ešte v máji mali zákazníci možnosť nakupovať v blízkom supermarkete Siľpo, no ten je po útoku preč.
„Nielenže ubudlo kupujúcich,“ pokračovala Natalija, „ale aj predávajúcich. Našli si iné trhoviská, kde im ponúkli výhodné podmienky. Navyše – na tomto mieste momentálne nemáme dostup k vode ani elektrine. Sama som mala kaviarničku, ale pre nedostatok základnej infraštruktúry ju skrátka nemôžem prevádzkovať,“ dodala.
Väčšina predávajúcich prišla na trh z logického dôvodu – chceli zarobiť. Žanna sa rozhovorila, že pred tridsiatimi rokmi, predtým ako sa začala venovať obchodu, pracovala ako učiteľka. „Dá sa z platu učiteľa kúpiť byt alebo auto? Na trhu ste si vedeli aspoň zarobiť,“ poznamenala.
Na trhu si i naďalej drží miesto a napriek novým reáliám pokračuje v práci.
Prechádzka zničeným trhom
Nie je jediná s podobným príbehom. Jedna z obyvateliek tunajšieho rajónu mi opísala, že väčšina predajcov na Lukianivskom trhovisku pracuje dlhé roky a v ťaživých podmienkach zničeného okolia metra sú dodnes, pretože niet odkiaľ vziať peniaze.
Po tom, čo som sa rozlúčil s Natalijou a Žannou, som sa rozhodol ešte raz si obzrieť trh. Zanechával to vo mne zvláštny pocit. Trhovníci naďalej pracovali pri ruinách vlastných obchodov a usmievali sa na zákazníkov. Ich pohľad upretý na mňa sa však vôbec nezmenil, a tak som sa už neodvážil osloviť nikoho ďalšieho.
Mohol by som to skúsiť, ale je nepravdepodobné, že by mi niekto odpovedal.
